Háčik inej farby. Srdce ženy je hlúpe, nekonzistentné.. Je možné aby žilo bez lásky? Možno to neni láska.. len sebaklam. Čo v chvíli má neukojiteľnú potrebu pre toho druhého.
Bola som sa prejsť a vrátila sa spať po topánky lebo som vyšla len v ponožkách. Celé štyri poschodia, na ulicu, až na neznámy chodník ku tej modrej pumpe predo mnou, som sa zastavila, pozrela sa na nohy a všimla si že mi chýba obuv. Aha.
Nechce sa mi rozpisovať čo sa stalo, lebo viacerým asi došlo že ide o chlapa a nejaký „rozchod.“ Zároveň by to asi malo pár strán. Viem že bez tej znalosti situácie sa nedá moc reagovať. Možno len keď niečo napíšem tak sa budem cítiť... nejako.
Možno to neni ani tak moc že som unavená, ale nejako všetko – všetko je rovnaké.. môžem sa pozrieť na kamarátku, na popolník, fľašu v chladničke, moje ruky a nohy a premýšľam, že všetko toto je neskutočne podobné, a všetko je márne.. Neni žiaden zmysel v hocičom.. tak ako na niekoľko rokov starom obraze. Tam pod oknom kráča nejaké smutné dievča so slzami a zabitou hrdosťou v očiach, ale je to celé ako jedno pre mňa, ako keby mal svet zranenú bábiku, pokazenú; a ona sa hýbe v kráčajúcich pohyboch. To že ma narazené kolená je tiež za jedno pre mňa. A to že raz zomrie, a že aj ja raz zomriem, aj vy, ... v tomto tiež nevidím nič hrozivé ani úžasné. Len take jednoduché a únavne je všetko pre mňa.
(Nie nejdem ani sa nechcem zabiť kvôli žiadnemu mužovi ani nikomu a ničomu. Dokonca, dokonca je zlé slovo, mám určitý odpor ku ľuďom ktorým sa nechce žiť, taktiež mám s nimi nejaký ten súcit, nič ohromujúce, momentálne som proste --prázdna a kolísajú mi myšlienky.)
Pravdaže, mam aj samé pozitíva na ktoré sa môžem tešiť, no nemám to, čo mi robilo radosť a chcela som aby mi robilo naďalej, a veľmi dlho. Nenapadá ma nič čo by mi vedelo dať takú radosť. Ale ide leto. Možno je to tak lepšie? V určitom spôsobe som získala to čo som chcela.
Možno všetky zmysle života sú byt z triumfe pred mysľou, krásou a dobrom. A keď sa niekto cíti alebo je považovaný za mršinu, zhnitý brak tak je kandidát na progresívne paralytického? Čo jeho ľudská dôstojnosť? Zmieri sa jeden so svojimi chybami? Za momentový beštiálni sklon ku horšiemu? Zarába si niekto na svoj „trest“?
Ešte že prinesie myseľ toto, mám nad čím premýšľať. No nechce sa mi, už teraz ako len začnem okrajovo premýšľať že či mi ešte niekedy napíše smsku; tak mi je zase do plaču. Skvelé :)